Nie Fico z emisií, nie Slota z nástenkových tendrov, nie Mečiar z Elektry: dlh zaplatíme my všetci -
z daní, z platov,
z dôchodkov.

Kým vy 8 hodín tvrdo pracujete, Robert Fico a jeho vláda nás za ten čas zadĺži o 136 972 800 Sk (4 546 664 Eur). Pri priemernej mesačnej mzde 721,40 Eur by ste na tento dlh museli pracovať 494 rokov.

Kríza je len výhovorkou: Robert Fico a jeho vláda zvyšovali deficit Slovenska už v roku 2008 pred krízou, keď ešte ekonomika šliapala naplno.

Najmä kvôli nezodpovednej politike vlády Roberta Fica vzrastie za roky 2009 a 2010 naše zadĺženie o 300 miliárd korún (takmer 10 mld. €), čo znamená nárast dlhu na štvorčlennú rodinu o viac ako 220-tisíc korún (7 302 €) za dva roky.

Dlh Slovenska vzrastie podľa návrhu rozpočtu verejných financií z 18,6 mld. € v 2008 (27,6% HDP) na 27,5 mld. € (40,8%) v roku 2010. Za dva roky stúpne verejný dlh o 266 miliárd korún, alebo o 13,2% HDP. Okrem toho Slovensku pribudnú dlžoby z PPP na úrovni viac ako 30 miliárd korún.

Dlh Slovenskej republiky začal po niekoľkých úspešných rokoch opäť mimoriadne prudko narastať. A to napriek tomu, že Ficova vláda nemusela na rozdiel od vlád iných štátov využiť peniaze z rozpočtu na záchranu bánk alebo veľkých podnikov.

Také mimoriadne prudké zadlžovanie Slovensko ešte nikdy nezažilo. Za každú jednu sekundu sa dlh Slovenskej republiky zvyšuje v tomto období o 4 756 korún.

Premiér Fico veľmi rád opakuje, že kríza sa vďaka politike jeho vlády bežného občana ani nedotkne. Okrem toho, že zabúda na viac ako 130-tisíc nových nezamestnaných, zabúda aj na to, že dlhy, ktorého jeho vláda vytvorí, nesplatí nikto iný, ako občania Slovenskej republiky.

Občania nebudú musieť splácať len samotný dlh, ale aj jeho úroky. Pôžičky nie sú totiž zadarmo. Zo štátneho dlhu musia občania (nie premiér Fico, ani minister financií Počiatek) každoročne platiť úroky vo výške približne 4%. V štátnom rozpočte sa musí v budúcom roku na úroky vyčleniť cca. 28 mld. Sk. Len „vďaka“ tohtoročným dlhom sa táto položka zvyšuje o takmer 6 mld. Sk. Tieto peniaze mohli byť použité napríklad na platy učiteľov, výstavbu ciest alebo na kvalitnejšie zdravotníctvo. Žiaľ, nebudú. Budeme ich musieť z našich daní zaplatiť bankám, ktoré Slovensku požičali.

Úroky zo štátneho dlhu budú ročne na každého občana, vrátane malých detí aj starcov, predstavovať 5 185 korún a postupne budú ďalej rásť.

Okrem prudkého zadlžovania je smutné aj to, že vláda začína občanov klamať o situácii vo verejných financiách. Najlepším príkladom je dotácia pre železničné spoločnosti vo výške vyše 7 mld. Sk. Hoci je každému zrejmé, že tieto firmy nebudú mať ani na splátku úrokov, nieto ešte istiny, vláda sa tvári, že nejde o dotáciu, ale o návratnú pôžičku. Táto transakcia tak, aspoň podľa ministerstva financií, nezvyšuje deficit verejných financií v tomto roku. A do deficitu sa zaradí až vtedy, keď vláda deklaruje pôžičku za nenávratnú, napr. tesne po voľbách.

Podobným prípadom je ďalší nový „zlepšovák“ – navyšovanie základného imania. Vláda poskytuje dotácie štátnym subjektom vo forme zvýšenia základného imania a tvári sa, že tieto transakcie nezvyšujú deficit. Ide napríklad o už zrealizované navýšenie základného imania bratislavského letiska alebo pripravované navýšenie vo Všeobecnej zdravotnej poisťovni.

Stav štátneho dlhu sa bude, žiaľ, postupne ďalej zhoršovať. Bez výraznej zmeny vládnej politiky bude prudké zvyšovanie zadlžovania pokračovať aj v budúcich rokoch. Riadenie verejných financií však bude čoraz komplikovanejšie aj kvôli demografickému vývoju, teda starnutiu obyvateľstva. Detí sa v posledných dvoch desaťročiach narodilo podstatne menej ako v predchádzajúcom období. Dnes je už preto celkom jasné, že počas nasledujúcich 20 až 30 rokov sa bude postupne znižovať počet ľudí v aktívnom veku a naopak bude pribúdať dôchodcov. Znamená to, že menší počet zamestnancov bude musieť nielen platiť na dôchodky väčšiemu počtu dôchodcov, ale bude musieť vynakladať aj čoraz väčšiu sumu na úroky zo štátneho dlhu. A za to nás naše deti zrejme chváliť nebudú.

A aby nebolo nepríjemných správ dosť, Ficova vláda pridá ešte ďalšiu. Okrem oficiálneho štátneho dlhu začala totiž opäť vytvárať obrovské tzv. skryté dlhy. Okrem zadlžovania železníc, štátnych nemocníc, či Slovenskej televízie, ide najmä o výstavbu diaľnic prostredníctvom tzv. verejno-súkromných partnerstiev (PPP). Takto požičané desiatky miliárd korún sa síce v oficiálnych štatistikách vykazovať nebudú, nič to však nezmení na tom, že Slováci budú musieť tieto obrovské dlhy splácať aj s úrokmi.

Európska komisia v dokumente „Správa o udržateľnosti – 2009“ zo 14. 10. 2009 o Slovensku napísala: „Slovensko má veľké riziká z pohľadu dlhodobej udržateľnosti verejných financií“. Oproti predchádzajúcej správe z roku 2006 sa situácia Slovenska výrazne zhoršila – „medzera k udržateľnosti“ (potreba zvýšiť daňové zaťaženie alebo znížiť výdavky) sa zvýšila z 3% HDP na 7,4% HDP, čo je už horšie ako európsky priemer 6,5% HDP. V roku 2006 bolo Slovensko ešte lepšie ako priemer EÚ, keď naša „medzera k udržateľnosti“ vo výške 3% HDP bola nižšia ako európsky priemer na úrovni 3,4%. EK preto preradila Slovensko z hľadiska dlhodobej udržateľnosti verejných financií do najrizikovejšej kategórie krajín.

Slovenský dlh vzrastie podľa Európskej komisie pri nezmenených politikách v roku 2030 na 115% HDP a v 2060 až na 561% HDP.

Podobné závery ako Európska komisia má aj Program stability Slovenska na roky 2008 až 2012, ktorý pripravilo ministerstvo financií a vláda schválila v apríli 2009. Hoci je tento materiál ešte založený na nereálne pozitívnom predpoklade, že deficit dosiahne v roku 2009 3,0% HDP a v roku 2010 2,9% HDP, už aj vtedy ministerstvo financií priznalo, že na dlhodobé udržanie súčasnej úrovne dlhu je potreba konsolidácie (zvýšiť daňové zaťaženie alebo znížiť výdavky) 4,4 % HDP.

„Ak sa nepodniknú nápravné opatrenia, negatívny demografický vývoj zvýši do roku 2050 deficit verejnej správy o ohromujúcich 13,7 % HDP a verejný dlh o 170,7 % HDP,“ napísalo ministerstvo financií v apríli 2009.

Už v Konvergenčnom programe Slovenska na roky 2007 až 2010, z novembra 2007, vláda schválila pravdivý text: „Riešenie tohto problému však majú politici v rukách už dnes. Potreba konsolidácie v budúcnosti sa výrazne zmenší, keď vlády znížia deficity a dlh už v súčasnosti. Tiež platí, že čím neskôr sa prijmú nápravné opatrenia, tým závažnejšie (fiškálne nákladnejšie) budú musieť opatrenia byť. Čím väčšia nutnosť fiškálnej konsolidácie, tým negatívnejší dopad na životnú úroveň ľudí, lebo konsolidácia v tomto prípade vždy znamená najmä splácanie starých dlhov na úkor súčasného rozvoja.“ Vláda však neurobila nič, len nové dlhy.

Obrovské zadlžovanie premiér Fico zdôvodňuje krízou. Tá však slúži slovenskej vláde aj v tomto prípade len ako výborná výhovorka. Usvedčuje ju napríklad vývoj rozpočtu v roku 2008. Deficit verejných financií dosiahol v tom roku úroveň 2,2% HDP, čo bolo takmer o 10 miliárd korún viac ako v predchádzajúcom roku.

Vláda teda zhoršovala stav verejných financií už aj v roku 2008, a to napriek tomu, že hospodársky rast vtedy dosiahol 6,4%. Vtedy si premiér Fico nespomenul, že výrazný rast ekonomiky by sa mal využiť na prudké znižovanie deficitu. To, že Ficova vláda zvýšila v roku 2008 deficit verejných financií pri viac ako šesťpercentnom raste je trestuhodné.

Vláda v roku 2008 porušila európske rozpočtové pravidlá – Pakt stability a rastu, hoci sa k ich dodržiavaniu zaviazala aj priamo vo svojom programovom vyhlásení. Podľa Paktu stability a rastu by sa mal deficit ročne znižovať o minimálne 0,5% HDP, pričom ak je ekonomika v „dobrých časoch“, čo bol v roku 2008 aj prípad Slovenska, malo by byť znižovanie deficitu ešte rýchlejšie.

Obrovské zadlžovanie je spôsobené kombináciou rôznych vplyvov. Iste svoju úlohu zohráva aj hospodárska kríza. Okrem nej však rast dlhu spôsobujú aj:

• Korupcia ktorá má v súčasnosti už makroekonomické rozmery. Na stránke www.ukradli.sk je uvedené množstvo konkrétnych prípadov.
• Plytvanie, ktoré má vo verejnom sektore tiež obrovské rozmery. Príkladom môže byť existencia Fondu národného majetku napriek tomu, že vláda hneď na začiatku svojho pôsobenia jasne deklarovala, že privatizovať nebude.
• Nečinnosť, ktorá má tiež výrazne negatívne dopady na hospodárenie vlády. Minister financií napríklad tesne po voľbách deklaroval, že projekt zjednotenia výberu daní a odvodov, ktorý začala predchádzajúca vláda, považuje za správny a bude v ňom pokračovať. Za viac ako tri roky však neurobil v tejto oblasti prakticky nič.
• Hlúpe rozhodnutia, ktoré sú pre súčasnú vládu tiež typické. Príkladom môže byť zrušenie privatizácie bratislavského letiska. Ak by vláda len dokončila tento proces, mohla zinkasovať miliardy korún a investor by mal záväzok zrealizovať na letisku obrovské investície. Letisko však zostalo štátne, jeho hospodárske výsledky sú zlé a výstavbu nového terminálu musia zaplatiť občania Slovenska, vrátane tých, ktorí letisko nikdy nevyužijú.

Okrem hospodárskej krízy vláda používa na zdôvodňovanie stavu verejných financií aj ďalšie tri výhovorky.

Prvou sú náklady dôchodkovej reformy, ktoré údajne práve na súčasnú vládu kladú mimoriadne bremeno. Tieto náklady však už existovali aj v roku 2005. A vtedy, aj napriek týmto nákladom, dosiahol deficit 2,8% HDP. Súčasná vláda má z tohto hľadiska rovnakú situáciu ako mala predchádzajúca vláda. Počas rokov 2006 až 2008, kedy naša ekonomika rástla v priemere o viac ako 8%, mala vláda R. Fica podľa Paktu stability a rastu deficit každoročne znižovať o viac ako 0,5% HDP. V skutočnosti bolo priemerné zníženie len 0,2%.

Druhá výhovorka sa týka roku 2006. Jednak toho, že deficit bol rozpočtovaný na úroveň 4,2% a tiež toho, že skutočný deficit dosiahol v tom roku 3,6% HDP. Obe čísla sú pravdivé fakty. Rovnako je však pravdou aj to, že počas všetkých predchádzajúcich rokov druhej Dzurindovej vlády bol skutočný deficit vždy podstatne nižší ako rozpočtovaný. Spôsobovalo to konzervatívne rozpočtovanie daňových príjmov, ktoré sa vždy výrazne prekračovali, a tiež nečerpanie výdavkov niektorých kapitol. Rok 2006 bol však iný. Ficova vláda totiž hneď po nástupe do funkcie v júli 2006 urobila mnoho opatrení, ktoré zaťažili verejné financie. Išlo napríklad o zavedenie vianočného príspevku k dôchodkom, zrušenie poplatkov v zdravotníctve, oddlženie Slovenského vodohospodárskeho podniku, či účtovné „vrátenie“ pokuty Slovnaftu (a to i napriek tomu, že súd v tejto záležitosti rozhodol až v roku 2008). Tieto, ale aj ďalšie opatrenia svedčia o tom, že práve nastupujúca vláda umelo navýšila deficit v roku 2006, ktorý by bol inak vďaka oveľa lepším daňovým príjmom ako sa predpokladalo pri tvorbe rozpočtu na rok 2006 (daňové príjmy boli prekročené o 20 mld. Sk), skončil s deficitom jednoznačne pod 3% HDP. Tak ako počas všetkých ostatných rokov druhej Dzurindovej vlády.

Treťou výhovorkou je tvrdenie, že súčasná vláda musí hospodáriť na rozdiel od Dzurindových vlád bez príjmov z privatizácie. To je absurdné, pretože príjmy z privatizácie, teda z predaja akcií, sa podľa metodiky ESA95 nepočítajú do príjmov rozpočtu. Nijako teda nezlepšovali v minulosti bilanciu verejných financií. Tak to bolo aj počas rokov 2003 až 2006, kedy bol deficit každoročne pod 3%. Vďaka príjmom z privatizácií sa však znížil verejných dlh Slovenska z úrovne 50,4% HDP v roku 2000 na 30,4% v roku 2006. Rozdiel 20% HDP predstavuje takmer 400 mld. Sk. Naopak, príjmy z predaja majetku (napríklad pozemkov a budov, teplého vzduchu alebo zoštátnenia úspor ľudí, ktorí vystúpili z druhého piliera) Ficova vláda využíva vo veľkom a s nimi si výrazne zlepšuje bilanciu rozpočtu.

Európska komisia v správe o verejných financiách na Slovensku zo 7. októbra 2009 konštatuje, že v roku 2008 dosiahol na Slovensku štrukturálny deficit 4,7% HDP. „Dobré časy sa nevyužili na pokrok pri konsolidácii verejných financií.... V dobrých časoch 2006 až 2008 bola rozpočtová politika jasne procyklická“, píše Európska komisia. Slovensko napríklad v roku 2008, kedy ekonomika rástla o 6,4%, zhoršilo štrukturálny deficit o takmer 1%.